Rozhovor s pani Mgr. Magdalénou Zoričákovou

Príspevok pridaný užívateľom

Pani Mgr. Magdaléna Zoričáková – pedagogička, sprievodkyňa cestovného ruchu, zboristka v divadle, folkloristka, autorka projektov, scenárov, učiteľka (1973-1990, 2002-2018), riaditeľka (1990-2002 ZŠ Ždiar), v roku 2012 si prevzala ku Dňu učiteľov štátne vyznamenanie svätého Gorazda v budove NRSR v Bratislave a to je len málo z jej života. Poďte sa s nami pozrieť čo hovorí o udalostiach spojených s nežnou revolúciou.
Ako by ste čitateľom priblížili udalosti novembra 1989 z pohľadu Vášho vnímania?

Toto obdobie bolo veľmi chaotické, strácali sa pravidlá. Každý si demokraciu vysvetľoval inak. Strácala sa disciplína a všetci si mysleli, že najväčšou výhrou demokracie je robiť si úplne čo chcú a ako chcú. Bolo veľmi ťažké zosúladiť toto obdobie. Zosúladiť s pravidlami, ktoré platili, so zákonmi a so všetkým, čo patrilo k učiteľskému povolaniu. Učitelia dostali voľnosť takisto ako ostatní obyvatelia a každý si to vysvetľoval po svojom. To bol len začiatok.

Ja som sa po nežnej revolúcii na základe konkurzu, dostala do funkcie riaditeľky školy ZŠ s MŠ v Ždiari. V tejto funkcii som bola 12 rokov. Prvé roky bol ohromný chaos v našom školstve, nevedelo sa akým smerom pôjdeme ďalej. Tie roky boli pre mňa veľmi ťažké. Bolo veľmi ťažké udržať celý zbor, udržať žiakov v línii aby sme sa napriek všetkým udalostiam dokázali učiť a stavať na vedomostiach. Robiť všetko čo škola robiť má. Veľmi ťažké roky najmä z hľadiska ako tá, čo vyhrala konkurz. Nemala som oporu medzi učiteľmi, pretože mi ostala pani riaditeľka, pani zástupkyňa z predošlého vedenia na škole a tie mi to zrátali. Veľmi ťažko sa riaditeľovalo po nežnej revolúcii.

Uskutočnili sa zmeny z Vášho pohľadu – pohľadu učiteľky? Poviete nám ako to bolo, napríklad s chodením do kostola?

Samozrejme, že boli zmeny. Disciplína sa uvoľnila, ale aj celkovo ľudia začali tak slobodnejšie žiť. Všetko malo svoju eufóriu. Chodenie do kostola samozrejme mohlo byť. Mnoho učiteľov, ktorí boli nábožensky založení, začalo chodiť do kostola a začalo využívať možnosť zúčastňovať sa bohoslužieb.

Zúčastnili ste sa nejakých protestov na námestiach? V akom meste a ako prebiehali?

Nie ja som vtedy žila na dedine vo Veľkej Lomnici, keď prebiehal tento proces. Mala som malé deti, mne nebolo umožnené aby som sa zúčastňovala nejakých protestov alebo iných revolučných podujatí. Zato môj muž chodieval a výraznou mierou zasahoval do týchto dianí. Zapájal sa najprv do VPN, potom sa stal jedným z funkcionárov VPN a dotiahol to na poslanca na dve volebné obdobia.

Ako by ste opísali život v dedine?

Ja som pochádzala z mesta, ale na dedine som mala babku, takže často som bývala na dedine. Potom som sa dostala na svoje pôsobisko na prvú, druhú dedinu a teraz som v tretej dedine. Dedinský život dobre poznám a vedela som sa mu veľmi dobre prispôsobiť a veľmi ma zaujíma život dedinčanov, pretože majú v sebe oveľa viac možno takého dedinského uvažovania, hovorí sa sedliackeho rozumu. Možno ešte na dedinách aj keď v menšej miere, ale pretrvávajú archaické spôsoby myslenia vo vzťahu medzi jednotlivými ľuďmi. Čiže dedina ako taká pre mňa je zárodkom, maličkým, kde sa ešte pestujú tradície, kde je ešte kultúra, kde ešte pamätáme na to odkiaľ sme a aké sú naše korene.

Nežnú revolúciu na dedine som zažívala vo Veľkej Lomnici a dedinčania neboli práve tí, ktorí by nejak išli do ulíc a manifestovali. Nedá sa povedať, žeby nediskutovali o problémoch, ktoré sa diali. Žeby neboli držali prsty tej prichádzajúcej slobode a nerozprávali sa o tom ako to bude vyzerať ďalej. S veľkými nádejami ľudia pozerali do budúcna. Nie vždy sa tie nádeje samozrejme môžu splniť a nie všetkým sa splnili, ale predsa len aj na dedine ľudia vítali zmenu.

Bolo vidieť nejaké zmeny aj v dedinách?

Tam neboli až také veľké zmeny. Zmena bola skôr v politike, čo sa dialo vo vláde. Zmeny medzi ľuďmi priniesli trieštenie. Pretože ľudia sa začali polarizovať, zoskupovať sa podľa záujmov. Začali vytvárať rôzne strany a vstupovať do rôznych strán. Tam už prišiel aj ten negatívny dopad, začali sa od seba oddeľovať, pretože tie záujmy jedných neboli tými istými záujmami čo mali iní. Takže tam už začali aj negatívne smery, myšlienky. Vzťahy, ktoré boli dobré sa narúšali polarizáciou dedinskej spoločnosti.

Každý režim má svoje plusy a mínusy. Čo bolo podľa Vás vtedy lepšie/horšie a čo je lepšie/horšie teraz?

Našťastie náš slovenský holubičí národ si vyriešil pocit neslobody revolúciou, ktorá nevyžadovala krviprelievanie, čo bolo veľmi veľkým plusom. Ale ten holubičí národ si začal postupne uvedomovať všetky možnosti, ktoré má a nie vždy to viedlo k pozitívnym veciam. Niekedy to viedlo aj k negatívam, ktoré sa žiaľ museli pretrpieť.

Môj pohľad je trochu konzervatívnejší. Nemyslím si, že revolúcia mala samé klady. To že prebehla ako prebehla, pokojne, to bolo veľkou devízou. Následky revolučného diania boli všelijaké. Boli aj v celkovom uvoľnení všetkého, vo všetkých oblastiach života a vo vytváraní chaosu a neskôr by som povedala sa to pomaličky ustaľovalo. Nieslo to samozrejme aj svoje klady vo väčšej slobode, v možnosti podnikať, cestovať do zahraničia, do krajín, do ktorých sa nesmelo cestovať. Proste sa celkovo uvoľnila atmosféra.

Záporom bol určitý nepokoj a sústavný chaos bez nejakých ustálených pravidiel. Toto sa postupne tiež vykryštalizovalo. Keby som mala povedať zo svojho konzervatívneho hľadiska čo bolo lepšie predtým, v dobe kedy som ja žila svoj najaktívnejší život, tak by som povedala jednoznačne to bola nepremedializovaná doba. Bol väčší pokoj, priestor na myšlienkové pochody, ktoré si človek vytváral na základe zažitých udalostí. Mohol o tom premýšľať, konzultovať, navštevovať iných. Tá doba bola čo sa týka vzťahov ľudí viac k ľudom. Teraz by som povedala sa ľudia uzatvorili a každý žije s tými médiami a je málo dobrých medziľudských vzťahov.

Čo by ste odkázali dnešnej mladej generácii?

Ťažká otázka, pretože mladá generácia úplne inak nazerá na svet ako naša generácia. Takže ja by som im odkázala, aby vydržali vo vytrvalosti, ktorú oni majú. Majú viacej sebavedomia a to je dobré, pretože idú za svojimi cieľmi viac ako sme my mali možnosť ísť. My sme museli často od svojich cieľov upustiť. Teraz sa dá ísť slobodne za svojim cieľom.

Na druhej strane čo ma veľmi trápi a mrzí sú medziľudské vzťahy. Tým podporím svoju generáciu, pretože dnes sa mladí ľudia nepotrebujú poradiť so staršími ani rešpektovať ich názor. Povedala by som, že sa niekedy správajú aj veľmi kruto a výsmešne a bola by som rada, keby mladí ľudia toto zo seba dostali preč. Aby generácie mali takú prepojenosť ako mali niekedy. Keď bolo charakteristické pre generácie, že zväčša starší ľudia boli v úcte. Mládež sa vedela k dospelej populácii inak správať.

Čiže áno držím im prsty, nech idú za svojimi cieľmi, nech všetko dobré sa im, čo si vytýčili, zrealizuje. Treba však zobrať do úvahy odkiaľ sú aké sú ich korene a ponoriť sa trošičku hlbšie do sveta, než to čo vidia v médiách.

Ďakujeme pani Magdaléne za rozhovor a nový pohľad na dnešnú dobu aj minulé časy. Dúfame, že niektorým ľuďom otvorí oči, tak ako otvoril nám. 🙂 Aj vy sa s nami môžete podeliť o váš názor,, či príbeh, vtipné príhody. Na čo radi spomínate vy? Napíšte nám 🙂
Taktiež nás môžete sledovať a dať nám like:

3 komentáre

  • Anonymous 24. April 2019

    Veľkou zmenou v dnešnej dobe sú sociálne siete. Dovoľujú ľuďom komunikovať s inými na druhej strane zemegule, ale aj veľmi klamú. Ľudia sa často porovnávajú, a tak čo vidia v životoch iných to chcú tiež. Niektorí tak začínajú každého nenávidieť ak má viac ako on sám alebo začnú robiť všetko pre to, aby to dosiahli. Osobne si myslím, že život bez sociálnych sietí by bol lepší pre ľudí a aj inak by sme sa k sebe a starším správali.

  • Lucy 24. April 2019

    Chcela by som povedať, že po týchto udalostiach sa objavuje pojem marketing, ktorý v dnešnej dobe robí svoje. Ľudí láka ku konzumnému spôsobu života a chce, aby vždy chceli viac a niečo lepšie… Dostávame sa do bodu, kedy nepremýšľame nad tým, aké majú naše činy dôsledky pre iných, pre tento náš jediný domov – planétu Zem, pre zvieratá… Ľudia myslia viac na seba ako na iných. Šťastím je, že existujú aj ľudia, ktorí si to plne uvedomujú, no je ich málo. Presvedčiť ľudí k životu bez zbytočností nie je ľahké, pretože im je tak dobre, pohodlne a nič im nechýba. Zatiaľ… Ľudia ešte nepochopili aké následky má tento konzumný spôsob života plný nepotrebných vecí.

  • Bea 24. April 2019

    Mám 18 rokov a plne s vami súhlasím… Odkedy nepozerám televíziu chápem aké to je pozerať sa na mladých ľudí.
    Keď vidím reklamy až sa zasmejem na tom, akí sú tí ľudia naivní a prefíkaní. A potom mi je niekedy až do plaču z toho ako im to vychádza a ako využívajú ľudí len aby čo najviac zarobili… Ľudia uveria všetkému čo je v médiách a na internete. Reklamy ich podvedome nabádajú k tomu, aby čo najviac peňazí utratili. Veria aj klamstvám a počúvajú tie ohovárania a hádky a samé negatívne veci vo večerných správach… Akoby im to nestačilo v reálnom živote…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *