Bola to senzácia

Príspevok pridaný užívateľom


Prinášame vám príbeh o tom ako zažívali Nežnú revolúciu na východe krajiny očami pani Ľudmily. V súčasnosti žije so svojou rodinou v malebnej dedinke Harichovce.


https://vsquare.org/jan-kuciak-man-of-the-revolution/
17. 11.1989 bola Nežná revolúcia. Hlavný dôraz na ňu bol najmä v Prahe a Bratislave. Ako ste ju vnímali Vy tu na východe?

Ako som ju vnímala ja? V tom období už boli televízory. Najmä nimi sa to šírilo až k nám na východ pomocou televíznych správ, či živých vysielaní. Pre niekoho to bola senzácia, niečo takéto zažiť. Mnoho mladých išlo do ulíc a štrngali kľúčmi, niesli trikolóru a vykrikovali heslá. Nejaké zhromaždenia, posedenia sa uskutočnili aj v susednom meste v Spišskej Novej Vsi, ale aj u nás v Harichovciach, ktorých sa množstvo mladých ľudí odtiaľto zúčastnilo, medzi nimi bol aj nebohý kňaz Budkaj. Ja som sa týchto akcií nezúčastnila, pretože som mala angínu, liečila som sa doma.

Ako sa Vás dotkla? Uskutočnili sa aj nejaké zmeny?

Nejaké sa uskutočnili, napríklad sa v rozhlase začali púšťať náboženské pesničky, bolo také uvoľnenie atmosféry. Jednoducho bola demokracia. V roku 1990 bol usporiadaný zájazd do Rakúska do Viedne a išli sme naň.  Nakupovať, spoznať „svet“ za šilingy. Zaujímavosťou bolo, že aj tam sme stretli chudobného pána, ktorý chodil po námestí s igelitkou, nie len u nás ale aj tam boli takýto ľudia.Ďalšou zmenou bolo aj to, že mladí si mohli vybrať kam pôjdu študovať. Učitelia ale aj iní ľudia mohli slobodne vyznávať náboženstvo.

Ako by ste opísali život pred a po Nežnej revolúcii?

Tak predtým musel každý pracovať, pretože kto nerobil, tak ho zavreli do väzenia. Teraz máme dôchodky a rôzne sociálne dávky. Nepáči sa mi napríklad, že niekto kto v živote nerobil má teraz väčší dôchodok ako ja, čo som celý život pracovala. Ďalšou vecou je, že vtedy boli všetky výrobky rovnaké, v rovnakej kvalite a za rovnakú cenu. Teraz máme síce väčší výber ale kvalita je v porovnaní s inými štátmi nižšia a platíme za výrobky viac. Niečo bolo lepšie vtedy a niečo je naopak lepšie teraz.

Stali sa Vám aj nejaké zaujímavé príhody?

Keď sa otvorili hranice v lete 1992, tak som sa zúčastnila výletu do Amsterdamu.Videla som  zdrogovaných černochov,verejné domy, kde boli polonahé dievčatá vyložené ako vo vitríne. Takýchto domov bola jedna celá ulica, previezol nás ňou autobus. Prvýkrát v živote som niečo také videla, keďže u nás dovtedy niečo také nebolo. Bola som aj v Bruseli na svetovej výstave. Zúčastnila som sa aj výletu do Norimbergu, Luxemburgu a vracali sme sa cez Južné Čechy. Počas tohto výletu sa už rozprávalo o rozdelení Československa. Predtým sme nemohli veľmi cestovať, preto sa moje príhody viažu najmä s cestovaním do krajín, kde sme nemohli cestovať. Avšak ešte pred udalosťami z 17. 11. 1989 som bola v Sovietskom zväze, plavila som sa na lodi.

Budúci rok si budeme pripomínať 30. výročie Nežnej revolúcie. Myslíte si, že to, čo ľudia počas nej žiadali aj dostali?

Ja si myslím, že ľudia nevedeli za čo chcú bojovať. Chceli voľnosť, chceli sa dostať ďalej, pretože bola železná opona a nemohli sme ísť ďalej na západ. Za to ľudia bojovali najviac. Avšak si neuvedomovali čo to donesie, pretože pád železnej opony priniesol aj klady ale aj zápory. Boli sme zavretí a keď je človek zavretý, tak chce ísť von. Ľudia už nechceli byť ďalej zavretí, chceli ísť von. Ale okrem slobody sú na to potrebné i peniaze. Niekto si šetril na byt, niekto na auto a iní si šetrili na cestovanie. Ja osobne veľmi rada cestujem a spoznávam nové veci a nové krajiny. Snažila som sa každý rok vziať deti na výlet, či už to bola turistika v Tatrách, alebo výlet do Prahy, neskôr už aj dovolenka k moru. Chcela som svojim deťom ukázať svet, ale nielen im ale potom už aj svojim vnúčatám. Mám jednoducho „túlavé boty“.

Nežná revolúcia je svojím spôsobom spojená aj so (ne)slobodou. Čo je podľa Vás sloboda?

Sloboda je veľmi široký pojem. Sloboda je keď môžeš ísť, kde chceš, môžeš povedať svoj názor v rámci slušnosti a nie si za to šikanovaný. Sloboda podľa mňa nie je keď vrieskame po ulici a hádžeme sa na ňu. To už je výtržníctvo. Policajti by mali pomáhať a chrániť, ale to nerobia vždy. Aj to patrí k (ne)slobode. V súčasnosti keď ideme na úrad a povie nám úradníčka, že nám k tomu ešte treba ďalšie potvrdenie a musíme ísť na iný úrad a tam zase, že to oni nerobia a musíme ísť inam aj to je istý prejav (ne)slobody.

So slobodou nám úzko súvisí aj súčasné dianie. Pred pár mesiacmi sa všade rozoberala vražda novinára Kuciaka a jeho priateľky Kušnírovej. Čo si o tom myslíte vy?

Hmmm, aj Matahari bola špiónka. To, že sa tlačí na vládu nič nevyrieši. Je možné, že v tom má alebo aj nemá prsty vláda. Musia to ale odhaliť, musia to všetko vyšetriť. Myslím si, že takými rôznymi vzburami sa to asi nevyrieši. Tlačiť na niekoho aby odstúpil nemá zmysel. To čo nám tlačia média a čo sa propaguje môže byť pravda a nemusí. Môžeme si myslieť čo chceme a najdôležitejšie je si spraviť o tom všetkom vlastný názor. Nie ísť za ostatnými, že niečo objavili,zistili, pretože to už pred nami mohol niekto iný objaviť. Samozrejme, že „novinárčina“ je ťažká práca, lebo novinár musí byť drzý, dobiedzavý, informovaný. A asi niečo pravdy na tom bude, možno zistil niečo, čo nemal. Ale každý z nás si musí urobiť vlastný názor.

Taktiež nás môžete sledovať a dať nám like:

5 komentárov

  • Jakub 13. March 2019

    Povedal by som, že je to zaujímavý článok. Len si vážne neviem predstaviť, ako to vtedy muselo vyzerať. Hodili by sa nejaké obrázky. Musel som si ich hľadať sám.

    • Admin 14. March 2019

      Dobrý deň pán Jakub,
      Ďakujeme veľmi pekne za spätnú väzbu a budeme pracovať na tom, aby pribudli k článkom aj fotky a obrázky.

  • Beáta 1. April 2019

    Chcela by som sa aj ja pripojiť k tejto téme. Mala som vtedy iba 13 rokov. Pamätám si na pieseň Sľúbili sme si lásku, dlho sme si ju pospevovali. Do kostola začalo chodiť viac ľudí, môj spolužiak sa pripravoval na prvé sväté prijímanie. Jeho mama bola učiteľka, takže skôr sa ho bála prihlásiť na náboženstvo. Urobila tak až po Nežnej revolúcii. Bývali sme na dedine. Mali sme malé hospodárstvo. Za komunizmu nám vzali všetky lúky. Chodili sme zbierať pokosenú trávu v noci, aby nás nevideli a mohli sme nakŕmiť zvieratá. V jednom malom obchodíku v dedine predávali Horalky a Vesny, jeden druh žuvačiek, lízanky a limonádu. Chlieb stál 6 Sk a rožky 10 h alebo 20 h. Ovocie a zeleninu predávali v pojazdnej predajni – starom autobuse (knedlík). Napriek tomu sme mali šťastné detstvo. Dnes pre deti existuje už len mobil, počítač a internet. Ľudia si nevedia vážiť toľké možnosti.

    • Admin 1. April 2019

      Ďakujeme, že ste sa s nami podelili o Váš príbeh 🙂

  • Nikola 1. April 2019

    Týmto prečítaným rozhovorom som si uvedomila, aké ťažké to mali ľudia niekedy, kdežto my dostávame všetko pripravené na tanieri a nevieme, čo všetko si ľudia niekedy museli vytrpiet za to aby niečo získali. Život je stále pre každého z nás ťažký, no postupne vznikajú nové a nové technológie ktorými si svoj život zjednodušujeme, ale raz prídu ľudia na to, že praktiky našich starých rodičov a prarodičov boli omnoho lepšie a takisto aj kvalita vtedajších produktov stala za to. My všetci môžeme takýchto ľudí obdivovať a brat si z nich obrovský príklad.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *